Výstava fotografického obrazu architektúry predstavujeme v spoločnom obrazovom bloku popredných fotografov Slovenskej architektúry Ľubomíra Stacha a Tibora Škandíka Nová bratislavská architektúra, ktorý vznikol v rámci Študentskej vedeckej odbornej činnosti.
Architektúra Slovenska pred a po roku 1989 fotografie Ľuba Stacha a Tibora Škandíka
23. marca 2011 o 17:00 hod.
Stredoslovenská galéria, Dolná 8, Banská Bystrica
výstava potrvá do 8. mája 2011.
Stredoslovenská galéria v spolupráci so Spolkom architektov Slovenska Bratislava a Vysokou školou výtvarných umení v Bratislave predstavuje výstavu dvoch samostatných projektov architektúry:
Výstava Architektúra Bratislavy 1957–77 vo fotografiách ĽUBA STACHA a TIBORA ŠKANDÍKA
zahŕňa realizácie architektov
Marcela Černáková, Oldřich Černý, Václav Čurilla, Aloiz Dařiček ml., Vladimír Dedeček, Štefan Ďurkovič, Jozef Fabianek, Jozef Finta, Tibor Gebauer, Julián Hauskrecht, Rajmund Hirth, Jakub Hluchý, Miloš Chorvát, Jozef Chovanec, Ferdinad Konček, Mária Krukovská, Ladislav Kušnír, Jozef Lacko, Július Langsfeld, Ludovít Jendreják, Milan Lojdl, Kamil Kosman, Juraj Kozák, Martin Kusý, M. Lukič, Stanislav Májek, Marián Marcinka, Rudolf Masný, Ivan Matušík, Marián Mihalovič, Ferdinand Milučký, Alexander Plačko, Karol Růžek, Cyril Sirotný, Iľja Skoček, Ivan Slameň, Karol Stassel, Ján Strcuľa, Jozef Struhář, Štefan Svetko, Ján Svetlík, Albert Ščepan, Stanislav Taláš, Timko, Ľubomír Titl, Jakub Tomašák, František Torma, Georgi Tursonov.
Výstavu fotografického obrazu architektúry predstavujeme v spoločnom obrazovom bloku popredných fotografov Slovenskej architektúry Ľubomíra Stacha a Tibora Škandíka Nová bratislavská architektúra, ktorý vznikol v rámci Študentskej vedeckej odbornej činnosti.
Zo sprievodného materiálu k výstave od výtvarného teoretika Ľudovíta Hlaváča
Architektúra patrí medzi najstaršie motivické okruhy fotografie. Prví “reportéri” 40. a 50. rokov minulého storočia zo svojich výprav na Blízky Východ prinášali snímky prakticky len stavebných pamiatok. A aj navzdor takejto dlhej tradícii fotografia architektúry patrí medzi menej teoreticky prebádané a menej prepracované disciplíny. Celý tvorivý problém u nej sa doteraz redukoval na požiadavku presnej reprodukcie za najvýhodnejších svetelných a atmosférických podmienok, či na postulát, aby sa línie stavieb na obraze nezbiehali smerom do výšky. Obdobie novej vecnosti síce tento postulát zrušilo a k výrazotvornému systému pridalo objav podhľadu a detailu, ale snímke – na druhej strane – týmto zase ubralo na dokumentárnosti: Dôraz na osobný, autorský prístup zvýšili jej estetické kvality, no zmenšil jej informatívnu hodnotu. Rozpor medzi potrebou dokumentárnosti a obrazovo pôsobivým, estetický umocneným spodobnením, ktorý sa vidí vlastným architektonickej fotografii, sa nevyriešil. Nové výskumy, ktoré možno prinesú výsledky, sa najnovšie vykonali v mladej americkej fotografii. Nadväzujú na bohatú tradíciu realistického konceptu, najmä na tvorbu Ansela Adamsa, Paula Stranda a Edwarda Westona, a využívajú podnety získané z výučby fotografie na niektorých Vysokých školách architektúry. Obrazový projekt budujú v základnom pôdoryse na vecnom prednese s precíznou a bohatou kresbou, na konfrontácii čistých, pokojných plôch a plôch s minucióznou arabeskou a na vyrovnanej, nedynamickej kompozícii. Prichádzajú tak k výsledku, ktorý aj v bohatej miere zachováva obsahovú informáciu, aj navzdor deskriptívnej vecnosti objavuje a sprostredkúva emocionálne hodnoty.
Názvuky takéhoto poňatia fotografického obrazu architektúry stretávame v spoločnom obrazovom bloku Ľubomíra Stacha a Tibora Škandíka Nová bratislavská architektúra, ktorý vznikol v rámci Študentskej vedeckej odbornej činnosti v posledných dvoch rokoch. Stacho a Škandík sa v tomto súbore fotografií usilovali rozpor medzi nevyhnutnosťou informovať a zámerom podať informáciu v esteticky umocnenej forme zmieriť v podstate jednoduchým spôsobom. Predovšetkým architektúru snímali tak, aby zaregistrovali a sprostredkovali čo najviacej informácií; preto aj detail a podhľad používajú nie ako princíp, ale skôr ako výnimku. Ďalej, kompozíciu budujú s nevzrušenou prehľadnosťou; napätie do nej vnášajú kontrapunktickou výstavbou prvého a druhého plánu; informačnú vecnosť hlavného motívu presúvajú do emotívnej polohy jeho konfrontáciou s detailom architektúry, motívom sochy či stromu v popredí. Najvýraznejším prvkom ozvláštnenia je však práca s tonalitou. Autori všetky snímky súboru zväčšili v tmavej škále s bohatými valérovými prechodmi. Opticky i pocitovo v nej dobre uplatňujú presne volené a akcentované žiarivo biele prvky.
Tiborovi Škandíkovi a Ľubomírovi Stachovi sa takto podarilo vytvoriť súbor, ktorý výberom základných výrazových prvkov nielen získal zreteľné a presvedčivé spoločné črty, ale sa stal aj svojským príspevkom do diskusie o podobe fotografického obrazu architektúry. I keď v jednotlivostiach – miera stmavenia jednotlivých motívov v snímkach, významové a funkčné hodnotenie detailu a netradičného zorného uhla – možno zámer autorov domýšľať a uspôsobovať, znamená ich blok fotografií modernej bratislavskej architektúry podnet i východisko pre ďalšie hľadanie.
Výstava Súčasná slovenská architektúra 1997–2009 vo fotografiách ĽUBA STACHA
zahŕňa realizácie architektov
Ján Bahna, Ľubomír Boháč, Igor Bolčo, Benjamín Brádňanský, Róbert Burger, Kalin Cakov, Peter Čavara, Miloslav Dulík, Peter Sticzay-Gromski, Vít Halada, Beata Hermannová, Juraj Hermann, Katarína Hrbáňová – Henselová, Boris Hrbáň, Branislav Ivan, Radoslav Ivan, Karol Kállay, Juraj Kalus, Juraj Kiaba, Andrea Klimková, Juraj Koban, Marek Kolčák, Ivan Kreva, Peter Kručay, Martin Kusý, Martin Kvasnica, Emil Makara, Ivan Matušík, Dalibor Michalák, Fedor Minárik, Peter Moravčík, Štefan Pacák, Pavel Paňák,Jozef Pavelčák, Juraj Polyák, Pavol Pokorný, Daniel Priehoda, Zuzana Rašlová, Ľubomír Sádecký, Matej Siebert, Branislav Somora, Juraj Sumbal, Štefan Svetko, Jaroslav Šmondrk, Marian Šovčík, Peter Štassel, Juraj Šujan, Roman Talaš, Slavomír Valigurský, Pavlína Vlačihová, Peter Vodrážka, Ľubomír Závodný, Peter Žalman, Pavel Záriš, Márius Žitňanský.
Výstava diel súčasnej slovenskej architektúry druhej polovice dvadsiateho storočia a prvého desaťročia nového tisícročia v neopakovateľnom videní Ľubomíra Stacha.
Výňatok zo sprievodného materiálu k výstave od teoretika slovenskej architektúry Mariána Zervana:
Súčasná slovenská architektúra je dnes hodnotovo i generačne bohato rozvrstvená. Popri anonymnej a komerčnej výstavbe zaznamenávame aj architektonickú rutinu stredného prúdu a architektonický gýč. Mimoriadnych architektonických diel je pomerne málo, hoci cien za rchitektúru je každoročne udeľovaných až neúmerne veľa.
V súčasnosti tvorí ešte viacero tvorcov tretej generácie slovenských architektov v 20, storočí, medzi ktorých patria mimoriadne osobnosti Ivana Matušíka a Štefana Svetka. Dnes síce nestavajú veľké stavby súčasnosti, ale ich orientácia na bytové a rodinné domy a bytové komplexy či areály neustále podnecujú. Kľúčové projekty po roku 1989 preberá a postupne realizuje štvrtá generácia architektov, spomedzi ktorých je potrebné spomenúťrenomovaných tvorcov Jána Bahnu, Martina Kusého ml., Pavla Paňáka, ale aj Branislava Somoru a Fedora Minárika. S ich menami sú spojené veľké výškové stavby administratívne stavby, sakrálne architektúry, ale aj veľké rekonštrukcie. Časť architektov piatej generácie ešte začínala v ateliéroch s týmito osobnosťami, ale postupne sa osamostatňuje. Práve s touto generáciou je spojená najväčšia typologická mnohorakosť a súčasne zhodnocovanie architektonického diania predovšetkým v Holandsku. Viacerí z nich, narodení okolo rokov 1966 mali ambíciu nastoliť generačnú platformu, ale ich iniciatíva sa postupne diseminovala do množstva najrozličnejších zadaní: od rodinných domov, cez polyfukčné a bytové komplexy, pamätníky až k športovým halám a obchodným centrám. Pozoruhodné v tejto súvislosti je, že táto generácia presadzuje väčšie zastúpenie verejných stavieb. Medzi štvrtou a piatou generáciou vynikajú osobnosti Ľubomíra Závodného a Juraja Polyaka a Juraja Kobana, Martina Kvasnicu a Máriusa Žitňaského a Imra Vaška. S piatou generáciou sú potom definitívne spojené mená Juraja Šujana, Petra Moravčíka a predovšetkým Borisa Hrbáňa a Andrey Klimkovej. Etablujúca sa šiesta generácia zažiarila vo viacerých veľkých súťažiach a na kurátorských, ale aj autorských výstavách. Na jednej strane ju charakterizuje úsilie nadviazať dialóg s veľkými investormi, ktorý niekedy skončí v kompromisných gestách a z druhej strany sa prejavuje malými architektonickými dielami alebo intervenciami v rámci dostávb a prestávb. Tu v rámci obmedzení sa testuje jej tvorivý potenciál. V rámci tejto generačnej polarity vystupujú takí autori ako Kalin Cakov a Emil Makara alebo Benjamín Brádňanský a Vít Halada.
Svet súčasnej slovenskej architektúry to nie je len svet diel, projektov, návrhov, alebo výstav a prezentácií a diskusií, spolkov, škôl a kníh. To je aj neopakovateľný a zdefinitívňujúci fotografický záznam tohto sveta.
Návštevníkovi tejto výstavy sa ponúka na jednej strane „redukovaná“ architektonická výstava. Výstava bez modelov, vizualizácii a architektonických výkresov. Výstava prezentujúca nie procesy architektonického myslenia, ale ich výsledky. Zaznamenávajúca nie udalosti, ale diela. Táto „redukcia“ je však súčasne ojedinelým obohatením. Jej divák má možnosť zažiť „záznam“ diel súčasnej slovenskej architektúry druhej polovice dvadsiateho storočia a prvého desaťročia nového tisícročia v neopakovateľnom videní a atmosfére popredného fotografa slovenskej architektúry Ľubomíra Stacha. Tento originálny tvorca, ktorý delí svoju fotografickú tvorbu medzi autorskú konceptuálnu fotografiu a fotografovanie architektúry, ponúka ničím nenahraditeľný „úvod“ do súčasnej slovenskej architektúry pre každého, kto prejaví autentický záujem.
