Lávky cez Chorvátske rameno v Petržalke

Návrh prepája zadané body a okrem samotnej lávky vníma autor ako dôležité aj napojenie na okolitú urbanistickú infraštruktúru, hoci poloha a miera dôležitosti týchto napojení bola porotou diskutovaná. Lávka citlivo pracuje s kontextom miesta. Subtílnosť lávky podporená prírodnou farebnosťou vychádza z lineárneho vnímania priestoru a snahy nevytvárať príliš silné akcenty. Postupne sa vynárajúca horizontálna sochárska hra je adekvátnou a vyváženou odpoveďou na otázku miery zásahu do krajiny Chorvátskeho ramena. Vtipné tvarovanie lávky nie je samoúčelné, súčasným jazykom redukuje hmotu na elegantné minimum. Železobetónová konštrukcia má výhodu nízkych nákladov na údržbu. Použitie vysokopevnostného betónu je považované za primerane ambiciózne. Z technického pohľadu je návrh považovaný za uskutočniteľný s drobnými výhradami k niektorým detailom riešenia (napr. tvar zakladania).
V ďalšom dopracovaní návrhu porota odporúča:
– doriešiť urbanistické prepojenie v nadväznosti na pešie ťahy v mieste a zvážiť mieru pokory či výraznosti ich vstupu do územia,
– doriešiť parametre zábradlia vo vzťahu k požiadavkám STN a prechodu cyklistov.

Návrh citlivo pracuje s kontextom a významom miesta. Vníma polohu a vzťah k plánovanému verejnému priestoru námestia a využíva pre seba jeho ľudský potenciál. Spojenie lávky a pobytového schodiska prirodzene ponúka v rámci celého Chorvátskeho ramena až prekvapivo výnimočnú, ale veľmi vítanú možnosť prístupu k vodnej hladine. Ambiciózne tvarovanie lávky, ktoré evokuje, že sa nachádzame v 21. storočí, je rozvíjané predovšetkým v horizontálnom smere, čo je vnímané ako adekvátne a krajinársky vyvážené riešenie. Návrh tak vytvára signifikantné miesto v rámci promenády Chorvátskeho ramena. Z technického pohľadu je návrh považovaný za uskutočniteľný s drobnými výhradami k niektorým detailom riešenia (tvar zakladania). Železobetónová konštrukcia má výhodu nízkych nákladov na údržbu, použitie vysokopevnostného betónu je považované za primerane ambiciózne.
V ďalšom dopracovaní návrhu porota odporúča:
– rozšírenie prechodového profilu lávky s ohľadom na jej pobytovú funkciu,
– premyslenie plynulejších, prípadne priestorovo štedrejších napojení na okolie,
– detailné doriešenie terénnych schodov a architektonického výrazu zábradlia pre dosiahnutie bezpečnosti v súlade s normami.

Porota oceňuje základnú myšlienku návrhu – snahu pôsobiť ako kameň položený cez vodu. Jednoduchosť tvaru sa dá vnímať ako veľmi vhodný príspevok do diskusie o sile kontrastu lapidárne tvarovanej architektúry a krajiny Chorvátskeho ramena. Tvrdá hmota hranolu zámerne kontrastuje
s mäkkými povrchy okolitej prírody. Priestorové zobrazenie neponúklo diaľkový pohľad, na ktorom by bolo zapojenie do kontextu miesta čitateľnejšie. Zdanlivo jednoduchá konštrukcia však skrýva veľmi sofistikované technické riešenie, aj keď princíp jeho fungovania je z prezentácie ťažšie pochopiteľný. Návrh príliš nepracoval s okolím lávky, hlavne v nadväznosti na projekt predĺženia električky.

Dostatočné dimenzovanie prechodového profilu lávky s integrovanou lavičkou uprostred vytvára príjemný pobytový verejný priestor. Jemné pôdorysné zakrivenie by malo za následok komplikovanejšie technické riešenie a v samotnej situácii pôsobí ako neopodstatnené. Vzhľadom na dimenziu sa javí koncepcia zaveseného mosta zo statického hľadiska ako nie príliš opodstatnená a ide tak skôr o formálne riešenie – akcent, ktorého prítomnosť bola časťou poroty vnímaná ako otázna. Rovnako mierka a proporcia návrhu bola vnímaná časťou poroty ako neprimeraná – vznikli obavy z toho, že toto riešenie by pôsobilo ako miniatúra. Riešenie by vyžadovalo na oboch brehoch pomerne masívne terénne úpravy.

Návrh jednoducho a logicky prepája promenády na požadovanom mieste. Lapidárny tvar lávky vytvára príjemný kontrast architektúry a krajiny Chorvátskeho ramena. Je škoda, že priestorové zobrazenie neposkytuje diaľkový pohlaď, ktorý by lepšie vystihol pôsobenie konštrukcie lávky v kontexte miesta. Materiálové riešenie má potenciál splynúť s okolím. Napriek jednoduchému tvaru samotnej konštrukcie je technické riešenie veľmi sofistikované, aj keď princíp jeho fungovania je z prezentácie ťažšie pochopiteľný. Železobetónová časť konštrukcie má výhodu nízkych nákladov na prevádzku. Pri drevenej a oceľovej časti sa dajú predpokladať v tomto smere zvýšené náklady.

Ako základný koncept návrhu vníma porota prepojenie budúceho nástupného bodu električky a jazera Veľký Draždiak, ktoré je postavené na rozdielnom striedaní dynamiky cesty smerom od zastávky skrz trávnatú plochu – lúku, cez lávku ponad rameno až k bodu vyústenia v jazere vo forme jednoduchého móla. Porota oceňuje jednoduché objemové riešenie a snahu o začlenenie objektu lávky do prostredia. Triezve technické riešenie s votknutiami do základov na oboch brehoch a nízkou hrúbkou mostovky v strede rozpätia vytvára logické riešenie. Trochu nereálne pôsobí výška lávky nad hladinou vo vizualizáciách a terénny zlom na západnej strane brehu sa zdá byť v rámci návrhu nezohľadnený.

Tvarovanie lávky efektívne a súčasným jazykom redukuje jej hmotu a vzniká tak subtílne riešenie, ktoré má najlepší predpoklad zapadnúť do kontextu miesta. Farebnosť a pokorná sochárska hra je adekvátnou a vyváženou odpoveďou na otázku miery zásahu do krajiny Chorvátskeho ramena. Triezve technické riešenie s votknutiami do základov na oboch brehoch a nízkou hrúbkou mostovky v strede rozpätia vytvára v kombinácii so železobetónovým materiálom lávky veľmi logické a takmer bezúdržbové riešenie, ktoré v kombinácii so subtílnym zábradlím na seba zbytočne neupozorňuje a necháva vyniknúť prírodný charakter prostredia. Rekreačný potenciál územia podporuje umiestnením terénnych pobytových schodov na oboch brehoch ramena.

Návrh prepája zadané body najkratšou cestou, čo je na jednej strane nápaditý spôsob uvažovania, na druhej strane to však predlžuje rozpätie samotnej lávky. Jemné rozšírenia pri napojeniach boli považované za vhodné rozhodnutie. Hoci autor predostiera zaujímavú myšlienku dvoch priehľadov do krajiny – „otvoreného a uzavretého“, pri samotnej výške zábradlia je reálnosť takéhoto vnímania otázna a rozdielna forma zábradlia lávky pôsobí samoúčelne.

Z návrhu cítiť veľkú snahu autorov o urbanistické zapojenie riešenia do kontextu, v detailoch však pôsobí ťažkopádne – napr. rampa na západnom brehu. Rozšírenia pri napojeniach lávky na oboch brehoch by mali opodstatnenie, ale umiestnenie zelených ostrovčekov do týchto frekventovaných bodov sa nejaví ako vhodné rozhodnutie. Práca s pobytovou úpravou brehov v prírodnom charaktere bola hodnotená veľmi kladne. Technické riešenie konštrukcie pôsobí príliš komplikovane. V bočných pohľadoch sú organické tvary nábehových stien čisto formálnym prvkom. Prezentácia vlastných tvarov konštrukcie je pre túto fázu irelevantná.

Riešenie posunulo premostenie južne oproti pôvodnému plánu a širšou dimenziou vytvorilo pobytový bod s pokračujúcim širokým napojením na západnom brehu. Toto riešenie je z pohľadu súvislostí urbanizmu otázne, nie úplne zohľadňujúce rozvojové plány v území. Celkovo ale snaha jednoduchými výrazovými prostriedkami splynúť s prírodným prostredím Chorvátskeho ramena a vytvoriť platformu, pre jeho lepšie precítenie – riešenie s možnosťou sedenia na hranách mostovky – bolo vnímané ako nápadité, aj keď z pohľadu bezpečnosti ťažko realizovateľné. Technické riešenie jednoduchej subtílnej zavesenej oceľovej “plachty“ bolo vnímané ako veľmi odvážne a dôvtipné. Zároveň však nedotiahnuté v dôležitých detailoch – napr. potreba doplnenia priečneho stuženia. Celkovo však bola veľmi kladne hodnotená ambícia autorov vytvoriť autentický a jasne čitateľný architektonický koncept so silnou identitou a potenciálom byť v danom území novým atraktorom.

Hmotovo jednoduché riešenie samotnej lávky kontrastuje s ambicióznymi urbanistickými riešeniami v okolí – odstránenie parkoviska a vytvorenie krajinnej úpravy na západnom brehu či kruhového móla vo Veľkom Draždiaku. Technické riešenie jednoduchej zavesenej oceľovej lávky bolo vnímané ako dôvtipné. Zároveň však bola diskutovaná miera vzopätia – jeho veľmi malá hodnota dáva predpoklad obrovským horizontálnym silám v mieste kotvenia, ktorých zachytávanie by bolo zbytočnou komplikáciou. Riešenie parciálnych prostredí (úprava parkoviska, lávka, mólo) vo výsledku pôsobí značne autonómne a oslabuje tak kompaktnosť návrhu ako celku.

Návrh zaujímavým a pritom jednoduchým spôsobom pracuje s prechodom cez rôzne prostredia: rieka, park, pláž. Porota oceňuje koncepciu jednotnej línie. Priečny rez lávky reaguje na prostredie, ktorým práve prechádza. Súčasne hierarchizuje prepojenie na primárne (rameno-jazero) a sekundárne (prepojenie na budúcu zastávku električky). Napriek silnej líniovej koncepcii lávka nepotláča charakter Chorvátskeho ramena a materiálové prevedenie vhodným spôsobom reaguje na prostredie. Transparentnosť zábradlia nezaťažuje priehľady do územia. Monolitická železobetónová konštrukcia je považovaná za realizovateľnú a logickú s nízkymi nákladmi na budúcu údržbu.