Pamätník slobody slova vo Veľkej Mači - na pamiatku Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej

Naklonenie, nerovnováha a vychýlenie sú hlavnou symbolikou a konceptom návrhu, ktorý prezentuje jednoduché a silné gesto k tragickej udalosti. Na jednej strane berie, ale na druhej pridáva. Zrozumiteľný jazyk práce s terénom vytvára niekoľko rovín priestorového prežitia. Z ulice takmer neviditeľný, len s náznakom nového horizontu na opačnej strane pozemku. Betónový objekt hlavného vstupu so zázemím vytvára v území obce veľmi citlivý zásah s minimálnou výškou do úrovne zábradlia so zelenou kulisou živého plota. Možnosť takýto priestor v prípade potreby uzatvoriť je vnímané pozitívne. Samotný pamätník, resp. jeho komponenty, umne pracujú s veľkorysou záhradou a atmosférami, ktoré je možné zažiť aj v nepriaznivom počasí. V zapustenej časti pamätníka môže návštevník ľahko zabudnúť na okolie v ktorom sa nachádza a v závetrí kontemplovať. Zdvihnutá záhrada zas ponúka opak a otvára nový pohľad do budúcnosti. Takto prístupné plochy majú spoločenský presah a potenciál. Aj napriek vizuálne osobitej a expresívnej prezentácií návrhu je pamätník jednoznačnou a príťažlivou odpoveďou na podobu pamätníka v zástavbe rodinných domov. Nedomyslené je konštrukčné riešenie naklonenej záhrady a materiálové riešenie týchto oporných plôch, ktoré ju budú v teréne tvarovať. Otázna je aj bezpečnosť pohybu návštevníkov a súkromia okolitých objektov, na okraji zdvihnutej záhrady. Jasný nebol ani účel použitia veľkých kamenných prvkov v rámci záhrady, resp. je potrebné doplniť návrh mobiliáru. Súťažný návrh má silný koncept. Treba však detailne dopracovať konštrukčné a materiálové riešenia prvkov a objektov. Chýba vizuálne označenie pamätníka vo vstupnej časti a riešenie plôch medzi cestnou komunikáciou a vstupom do pamätníka.

Súkromie ako nedotknuteľný priestor, ktorý rešpektuje právo nebyť videný. Minimalistický koncept si osvojil tému súkromia, ktorá zostáva čitateľná aj stvárnením pamätníka. Celý priestor riešeného územia je venovaný záhrade, ktorá je tvorená vybranou skladbou rastlín a drevín. Nejedná sa tak o neudržiavaný prales, ale vedome komponovanú zelenú záhradu, ktorá má vytvárať bariéru nepriepustnosti, ochranu súkromia do ktorej sa nedá vstúpiť fyzicky, len duševne. Koncept, ktorý je blízky Japonským záhradám. Verejne prístupný tak zostáva nástup na riešené územie, ktoré je tvorené od uličnej strany betónovou stenou s čiastočne zapustenou spevnenou plochou, umiestnenou za ňou. Aj tu je viditeľná práca s rešpektovaním súkromia návštevníkov, ktorí sa rozhodnú pamätník navštíviť, a ktorí zostanú skrytí od uličných pohľadov. Betónová línia ohraničujúca hustú záhradu ešte viac zvýrazňuje jej neprístupnosť. Jednoduché riešenie dvoch materiálových rovín betónu a zelene vytvára priestor pre kontempláciu aj zhromažďovanie. Zároveň kompozícia udržuje líniu stavebnej čiary a atraktívne opticky nadväzuje na okolitú zástavbu. Betónové oplotenie striktne ohraničuje záhradu od susedných pozemkov, čím väčšmi zdôrazňuje deliacu hranu intimity. Celkovo ale riešenie napriek citlivému konceptu vytvára príliš veľké množstvo neprístupných miest. Vzniká otázka dlhodobej udržateľnosti návrhu, ktorému chýba vizuálna kontrola a môže podliehať znehodnocovaniu. Chýba vizuálne označenie pamätníka vo vstupnej časti.

Koncept ako transformácia objektov a riešeného územia vo forme inverzných odliatkov, na ktoré sú použité recykláty materiálov z miest, kde sa odohrávali demonštrácie súvisiace s tragickou udalosťou. Tieto existujúce objekty akoby vo svojej novej podobe stuhli v hrôze času. Zostávajú nepriechodné, dostupné len pre chladný dotyk betónu. Ekologicko-participatívny prístup, postupného odlievania a celkového riešenia pamätníku má veľký spoločenský presah. Stvárnený je aj do gradientu dlažby, ktorá sa stráca v záhrade a plynulo prechádza do extenzívnej zelene s ovocným sadom, v ktorom je možné sa prejsť a spomínať. Nový verejný priestor má prehľadný a sociálny rozmer. Kontext územia je rešpektovaný, keďže zostali objekty zachované i keď v inej podobe, ale forma použitia materiálu pôsobí až príliš monumentálne a ťaživo. Návrh poukazuje na minulé udalosti a zachováva pamäť objektov a miesta. Čím trocha opomína pohľad do budúcnosti, ktorá nám chce byť inšpiráciou a motiváciou. Otázne je taktiež zachovanie všetkých existujúcich objektov, ako napr. hospodárske objekty či garáž, ktoré nemajú takú symbolickú pamäť a hodnotu. V danom koncepte sa javí nad rámec aj zachovanie časti uličného oplotenia v pôvodnom stave.

Návrh používa viacero motívov k stvárneniu pamätníka pričom najvýraznejší je zhmotnením audio stopy slov “sloboda slova” do tvaru chodníka, ktorý ústi do granitového bloku. Prítomnosť vody pod blokom vizuálne odľahčuje ťaživý moment padnutého monumentu. Pozitívne je vnímaná práca s otvorenosťou a prehľadnosťou prírodného priestoru. Nelogická sa však javí kompozícia zelene, ktorá rigidne a formálne v segmentoch živého plota priestor člení stenami. Umiestnenie pôvodnej vstupnej brány do návrhu je vítané, no jej pozícia v rohu pozemku pôsobí náhodne a bez kontextu. Celkovo je pamätník tvorený viacerými motívmi, ktorým chýba vzájomné prepojenie.

Koncept cudzorodých prvkov, ktoré tvarujú pôvodnú formu zástavby je abstraktným vyjadrením situácie. Názorovo silné stvárnenie hmoty v rastri naznačuje prehľadnosť s potenciálom blúdenia a strácania sa v čase. Do pamätníka sa dá vstúpiť a predsa je kompozícia príliš hustá na plynulý prechod. Opticky klamlivá ľahkosť je v kontraste s momentom prekvapenia, keď návštevník do pamätníka vstúpi. Charakter návrhu je skôr mestský a pôsobí až nehumánne v prostredí dediny. Všadeprítomné tvrdé plochy tmavého štrku a betónu podtrhujú toto nehostinné prostredie, kde je zachovaný len jediný strom. Vysoké oplotenie pozemku so zanechanými odkazmi túto hostilnosť len zvýrazňuje.